Tamara Simoncikova Heribanova Rikiki magazin

TAMARA ŠIMONČÍKOVÁ HERIBANOVÁ: Každá doba prináša iné odtiene problémov, ale druhy súženia sú podobné

O ľudových piesňach, aj o babičkiných spomienkach na časy dávno minulé. O objave na hriňovských lazoch, fenoméne nečistoty, o sile slov, byliniek aj tradícií. O úzkej hranici medzi slobodou a neslobodou, o tvorivosti aj romantizácii. Mysľomisa Tamary Šimončíkovej Heribanovej s dovetkami v podobe jemných fotografií od manžela Braňa.

Ktorá zo slovenských ľudových piesní je vaša najobľúbenejšia? Taká, ktorá vám z času na čas zíde na um, ktorej slová a hodnoty sa vám páčia? Ani neviem prečo, sama si ich z času na čas pohmkávam.

T: Veľa doma spievame a to nielen pre nádherné texty ľudových piesní, ale aj preto, že s tými pesničkami, s ktorými som vyrastala, je nám veselšie. Spievame, keď sme v aute, keď sa prechádzame v lese, pri jazere, pri zbieraní šípok, sušení jabĺčok, varení. Spievame, keď nám je smutno, aj keď je radosti na rozdávanie. Tých pesničiek, ktoré nám vedia spríjemniť dni, je mnoho. Červené jabĺčko v oblôčku mám, koho rada vidím, tomu ho dám… Po nábreží koník beží, koník vraný… Červený kacheľ, biela pec, nevedela milá chleba piecť... Obľúbená pesnička mojej maminky je Tá myjavská veža, pekná vysoká, vyletela nad ňu, preletela cez ňu, húska divoká. Keď túto pesničku spieva moja mamka, vždy mám v očiach slzy. A potom, pamätám na to, ako mi môj tatinko ešte ako malej spievaval Čierne oči choďte spať. To bola naša hymna. Obaja moji rodičia sú folkloristi, mama dlhé roky tancovala v Techniku, v Trenčane, tatko bol roky v Lúčnici, je vyštudovaný konzervatorista. Ale ľudové piesne mám spojené aj s mojou babičkou. Tento rok mi odovzdala knihu, ktorú pre mňa napísala rukou. O svojom živote, o všetkom čo ju lámalo i stavalo na nohy. Na konci knihy je niekoľko strán s ľudovými pesničkami, ktoré pre mňa spísala. Niektoré sú už v zabudnutí.

Zdroj: Rikiki magazín

​Čo by sme o slovenskom ľudovom umení mali my Slováci vedieť? Čo nám možno vzhľadom na čas, na rýchlosť dneška a slabé vzdelanie o včerajšku, uniká?

T: Nikomu sa nedá nič v rámci spoznávania minulosti a krásy ľudového umenia nadiktovať. Kto však cíti akúsi potrebu zahĺbiť sa do tvorby, ktorá vznikala na dedinách, chytí ho to jednoznačne za srdce. Či ide o rezbárstvo, maľbu, drotárstvo, tradičný odev, hudbu, architektúru. V každom odvetví je totiž kusisko vzácnych príbehov, je to zrkadlo nášho života. Naposledy som takto chodila s kožušníkom a historikom Lukášom Jurčom po hriňovských lazoch a on mi ukazoval staré drevenice, ktoré sa rozpadajú a o desať rokov mnohé z nich už nebudú jestvovať. V jednej drevenici, ktorú sa pokúša momentálne zrekonštruovať, sme našli knižku, v ktorej boli na posledných stránkach spísané sny bývalého majiteľa domu. Medzi storočnými stromami, slivkami, jabloňami, hruškami, sme si za jesenného vánku čítali tieto poetické obrazy a pred očami som mala posledné kúsky nábytku a lásku muža k žene, ktorá s nimi v tom dome prebývala. V rámci Slovenska žili v mnohých prípadoch tí najtalentovanejší estéti práve na dedinách, nemali možnosť dostať sa na kráľovský, respektíve šľachtický dvor, preraziť svojou tvorbou vo svete. A tak tento druh umenia ostával izolovaný, na jeho svojráznosť a špecifickosť vplývala len okolitá príroda a ráz regiónu. Zoberme si len výšivky, ktoré sú dodnes v miere zručnosti a prepracovanosti hodné kategórie haute couture. Naše ženy vyšívali celé mesiace pri svetle petrolejky jedny rukávce, čepce, ktoré desaťročia ostali len v dedine, kde žili. Sú to výnimočné kúsky, ktoré nie sú len klenotom v rámci estetiky, ale svojim znakovým systémom slúžili k identifikácii a to na mnohých vrstvách.

Keď som sa mojich blízkych pýtala, čo im prvé napadne, ak sa povie folklór, väčšina povedala tanec a spev, no komusi napadli aj rozprávky. Slovenský folklór však obsiahol oveľa viac, krásne šperkárstvo, rezbárstvo aj výrobky z kože či pranostiky a hádanky. Čím je to, že sa nám predstava o ňom okreslala len na pár aktivít?

T: Mnohé techniky dnes už zanikajú. V niektorých prípadoch tu máme doslova už len posledných nositeľov, ktorí keď odídu na druhý svet, remeslo toho druhu vymizne. Možno je to aj tým, že v mnohých smeroch nie sú majstri remesla na Slovensku dostatočne podporovaní štátom a to, že raz za čas niečo predajú, ich núti prehodnotiť svoju lásku k náročne zhotoveným kusom umenia. Sú krajiny, ktoré remeselníkov, ale skutočne tých významných majstrov, predstaviteľov kontinuity, tradície, mesačne celoživotne podporujú. Títo ľudia sú klenotom národa, pretože uchovávajú niečo, čo tvorí národnú identitu, špecifickosť toho, čo môžeme považovať za DNA krajiny. Aspoň ja to takto vidím. U nás to majú mnohí remeselníci veľmi ťažké. Musia sa boriť s existenčnými problémamy a nemajú priestor na to, aby naplno rozvíjali svoje skúsenosti, znalosti a talent. Napriek tomu, že v posledných rokoch štát vyčlenil z rozpočtu nemalé peniaze na podporu folklóru, v mnohých prípadoch to bolo len zle uskutočnené prerozdelenie financií. Aspoň časť tejto sumy mala byť podľa môjho názoru investovaná napríklad do múzea ľudovej kultúry, kde by bol moderne a najmä v prepojení na etnografov a remeselníkov, pamätníkov, odprezentovaný široký diapazón všetkej tej nádhery.

DOČÍTAJTE CELÝ ROZHOVOR S TAMAROU V NAJNOVŠOM VYDANÍ MAGAZÍNU RIKIKI

KÚPIŤ MAGAZÍN

Zdroj: Rikiki magazín