NAUČTE DETI SPRÁVNE SMRKAŤ! MÔŽETE PREDÍSŤ PORUCHÁM REČI

Vedia rodičia včas rozpoznať, že je vhodné s dieťaťom navštíviť logopéda? A s akým problémom prichádzajú najčastejšie?
Rodičia sa väčšinou „zobudia“ až pri zápise do školy. Až tam zväčša učiteľka odhalí, že je načase navštíviť logopéda. Najčastejšou poruchou je dyslália, ktorej sa venujeme aj v relácii Rapotáčik. Je to porucha výslovnosti, najmä hlások: S, Š, Č, R, atď.

Logopédia však pracuje s deťmi oveľa skôr. Už v prvom až druhom roku vidíme, či sa dieťa oneskoruje vo vývine, prípadne nerozpráva vôbec. Napríklad v dvoch rokoch by už dieťa malo rozprávať v dvojslovných kombináciách, začínať tvoriť prvé krátke vety, ovládať minimálne 50-70 slov.

Keď príde na logopédiu rodič s takýmto malým dieťaťom, veľmi sa nám osvedčuje pracovať najskôr práve s rodičmi. Trénujeme ich v rôznych komunikačných stratégiách, učíme správne určiť rečovú úroveň dieťatka a mnohé iné veci. Aby rodič vedel, ako s dieťaťom rozprávať, na akej úrovni, ako podnecovať, aby sa reč začala vyvíjať, keď dieťa nehovorí.

Naše babičky veľmi rady na deti rozprávajú šušlavo a maznavo. Je to vhodné?
Neodporúča sa to. Milá reč s láskavou intonáciou nemusí nutne byť šušlavá.

Čo je hlavnou príčinou porúch reči detí?
Rodičia sú málo „naladení“ na dieťa. Rozprávajú s ním často príliš komplikovane, tvoria dlhé vety, alebo opačný extrém - s dieťaťom nerozprávajú vôbec.

Ako to teda napraviť? Ako s dieťaťom komunikovať?
Je potrebné sa dieťaťu venovať na úrovni primeranej jeho veku. Priblížiť sa svojou rečou na jeho úroveň – keď rozpráva iba v dvojslovných vetách, napr. Mama daj, Toto tu, tak rodič naň nemôže rozprávať v súvetiach. Musí svoju reč prispôsobiť ideálne na dvojslovné, maximálne trojslovné vety. A ďalej zvyšovať náročnosť vždy iba o jednu úroveň. Je to ako s cudzím jazykom – keď človeka posadia do pokročilej skupiny na angličtine a on nič nerozumie, nemá to pre neho žiadny prínos.

V čom pomôže deťom a rodičom relácia Rapotáčik?
Relácia Rapotáčik pomáha rodičom. Je tam síce vysvetlená aj technika správneho vyslovovania hlások, nie vždy sa však dá presne odpozerať z obrazovky, a preto, ak má dieťa poruchu výslovnosti, je samozrejme dôležitá návšteva logopéda. Relácia je však výborný spôsob precvičovania hlások cez pesničky, slovnú zásobu v príbehoch a tiež spôsob rozprávania sa s deťmi pri každodenných činnostiach. Je to vhodná podporná terapia na precvičovanie hlások.

Keďže sa dnes naša komunikácia presúva viac na internet a rôzne chaty, ako rozprávanie „tvárou v tvár“ - prejavuje sa to aj na našej reči? Zhoršuje sa jej úroveň?
Toto sa mi ťažko posudzuje, pretože ja prichádzam do kontaktu s deťmi, ktoré už väčšinou naozaj logopedickú starostlivosť potrebujú. Teda z môjho pohľadu je rečových porúch veľa. Pribúdajú nám deti s artikulačnými problémami, pribúdajú aj také, ktoré nerozprávajú vôbec.
Kde hľadať príčinu tohto javu? Deti mávajú napríklad dlho cumeľ – stačilo by ho mať tak rok, maximálne rok a pol. Býva tiež problém, že deti nevedia smrkať. Nedýchajú poriadne nosom a dýchanie je alfa a omega aj pri správnom vývine artikulácie. Ovplyvňujú ju aj časté zápaly stredného ucha, zväčšenie nosnej mandle, životné prostredie – alergie… je veľa faktorov, ktoré na to vplývajú. Všetko vplýva aj na sluch detí, a preto sa horšie počujú a ani nevedia, že zle artikulujú.

Môžu byť príčinou napríklad aj „odsávačky“ hlienov a podobné „zlepšováky“?
Aj to je možné. Keď mechanicky dieťaťu stále odsávame soplík, tak prečo by malo samo smrkať. Dieťa treba naučiť čo najskôr správne smrkať, dýchať, prehĺtať, žuvať tuhú stravu… aj prehnane dlhé dojčenie môže spôsobiť ortodontické chyby, ktoré môžu v neskoršom veku vyústiť do nesprávnej výslovnosti. Takisto cumľanie palca mení anatomické pomery v puse. Nie je to pravidlo, samozrejme, sú aj deti, ktoré mali dlhšie cumeľ, aj pijú dlho z fľašky, aj palec si cumľú a rozprávajú pekne. Je to však veľmi individuálne. Nedá sa to povedať všeobecne.

Čo ešte môžu rodičia urobiť pre správny vývin reči svojich detí?
Treba veľa čítať s deťmi. Nie však dieťa iba posadiť a nech počúva rozprávku. Malo by z toho aj niečo mať. Treba si povedať viac, ukázať dieťaťu obrázky, dať mu kontrolné otázky, doplňujúce. Napríklad: Čo myslíš, ako to bude pokračovať? Povzbudzovať deti k aktivite, aby premýšľali nad tým, čo sa číta. Podporiť aj porozumenie textu. Väčšie deti, ktoré už vnímajú aj obsah rozprávky, môžu skôr počúvať. Tie menšie by sa mali viac zapojiť, prezerať si obrázky, popísať, čo kto robí a rodič môže dať aj hádanky dieťaťu. Aj čítanie rozprávok by malo byť viac interaktívne. Je dôležité aktívne sa dieťaťu venovať.