193207564_5660471584025556_7396956661206930160_n-1027x1194-c

Neuropsychológ Robert Krause: Seriál Jojo, to vážne?! je pre rodičov dôležitou pridanou hodnotou

Na obrazovky televízie JOJKO prichádza každú sobotu nový animovaný seriál z našej vlastnej tvorby s názvom JOJO, to vážne?!. Dôležitú úlohu v ňom zohráva neuropsychológ Robert Krause, ktorý rodičom dáva rady, ako zvládať mnohé situácie pri výchove detí lepšie. Kto je doktor Krause a aké má od tohto seriálu očakávania? To sa dozviete v nasledujúcom rozhovore...

Na detský kanál TV Jojko prichádza nový edukatívny seriál JOJO, to vážne?!, v ktorom radíte rodičom pri výchove detí s riešením rôznych problémov každodenného života. Podobných projektov nie je mnoho, prečo vás zaujal tento nápad? 

Keď prišla ponuka spolupracovať na tomto seriáli, tak osobne som sa potešil, pretože vždy je pre mňa dôležité, aby som nebol hrdina ja, ale aby som hrdinu budoval. Možnosť budovať rodičovských a detských hrdinov cez obrazovky mi dáva logiku a zmysel. Okrem toho vidím veľký zmysel v popularizácii vedy a v prezentácii objektívne overiteľných faktov a nielen názorov, ktoré sa často nachádzajú na rôznych diskusných fórach, kde prispievajú najmä laici. V tomto seriáli vidím pridanú hodnotu v tom, že diváci sa môžu dostať k informáciám, ktoré sú často iba vo vedeckých článkoch, ktoré bežní diváci nečítajú. Bola to tiež pre mňa výzva povedať informácie zrozumiteľne a jednoducho, jasne cez pointu a výstižne. Motivovalo ma pomôcť ľuďom, aby sa lepšie spoznali, lebo potom vedia lepšie spoznať svoje deti. Aby si rodičia pomohli, pretože potom vedia lepšie pomôcť svojim deťom a vo finále, keď rodičia zmenia svoj prístup, tak aj zmena u dieťaťa bude často prítomná.  

Tešíte sa z takejto spolupráce? Aké sú vaše očakávania? 

Ja sa teším z toho, že som bol oslovený na túto spoluprácu, vnímam to ako plnohodnotnú „win-win“ spoluprácu, teda medzi televíziou a mnou a veľmi túžim potom, aby do toho pribudlo aj ďalšie „win“, a teda víťaz na strane diváka. Či už to bude rodič alebo dieťa, pretože každý si môže z tohto seriálu odniesť to svoje a pevne verím, že budeme triafať klinčeky po hlavičke. A keď sa diváci budú zamýšľať nad tým, čo robí JOJO, alebo čo hovorím ja a následne si z toho dokážu vyvodiť dôsledok, vďaka ktorému niečo v živote zmenia, tak verím, že zmena im prinesie niečo veľmi hodnotné. To je vlastne taká moja túžba a prianie, aby seriál Jojo, to vážne?! bol investíciou, nie len oddychovou, ale aj edukatívnou. 

Aké sú v súčasnej dobe najväčšie ťažkosti, ktorým musia čeliť rodičia pri výchove detí? 

Sú mnohé situácie, ktoré si vyžadujú pozornosť zo strany rodičov. Na jednej strane môže ísť o to, že rodičia sú síce dospelí, ale pri prvom dieťati mnohokrát zabúdajú na to, že sa narodia vtedy, keď aj dieťa. Mám na mysli rok rodiča. Často majú od seba vysoké očakávania a keď to nejde podľa ich manažérskeho a dospelého scenára, tak z toho môžu byť frustrovaní. V aktuálnej dobe je veľké množstvo informácií a mnohí rodičia sa v nich nevedia vyznať. Sú rôzne informácie, ktoré idú proti sebe a preto niekedy chápem rodičovskú frustráciu a nároky, ktoré sa kladú na rolu rodiča. Vidíme, ako sa rodičia medzi sebou porovnávajú, porovnávajú sa deti a preto je kľúčové, aby sme venovali zvýšenú pozornosť aj tejto problematike a aby sme dávali do popredia vedecké fakty a najmä sa vyhýbali tomu, že si ľudia budú nesprávnym spôsobom interpretovať výsledky vedeckých výskumov a prispôsobovať ich svojmu videniu sveta. Osobne sa teším z toho, že aj tento seriál v sebe nesie pridanú vedeckú hodnotu, ktorú pevne verím, že sme preložili do takej formy, že bude zrozumiteľná každému jednému rodičovi.  

Myslíte si že sociálne siete, mobil a internet môžu byť jedným z najväčších problémov pri výchove detí? 

V aktuálnej dobe registrujeme, že o našu pozornosť súperia rôzni ľudia, ale aj rôzne veci. To znamená, že neustále sme vystavova rôznym podnetom. Zazvoní nám telefón, príde nám email, smska, do toho máme sociálne siete, chceme sledovať životy druhých ľudí, máme vlastné deti, máme blízkych, máme teda veľké množstvo podnetov a máme možnosť si vybrať komu a čomu budeme venovať čas a pozornosť. Je pravda, že napríklad mnohí rodičia sú ukrátení o pozornosť venovanú smerom k deťom, kvôli tomu, že majú pri sebe smartfón a venujú pozornosť iným ľudom, alebo sociálnym sieťam, emailom, práci a tak ďalej. Keď hovoríme o takých tých starších deťoch, tínedžeroch, tak áno, je dôležité aby telefón bola možnosť, ale nie nutnosť, lebo keď je telefón nutnosť, tak v tom danom bode sa stávame závislými a keď si nedokážeme predstaviť, že by sme bez neho, alebo bez sociálnych sietí dokázali fungovať, tak to už môže mať psychologické charakteristiky návykového správania. Rodič by mal určovať limity a hranice, pretože detský mozog nemá dozreté tie časti, ktoré sú zodpovedné za vyvodzovanie dôsledkov, takže rodič by mal byť v tomto smere kontrolór, ktorý vykonáva dozor a dohľad. Telefón a sociálne siete sú dobrý sluha, ale zlý pán. Preto by sme ich mali využívať v prospech seba, v prospech vzťahov a nie v neprospech. Telefón a sociálne siete sami o sebe nie sú dobré ani zlé, ale to akým spôsobom ich využívame, nám vo finále prináša výsledky, ktoré spätne hodnotíme ako pozitívne alebo negatívne.  

Pán doktor, skúste nám v krátkosti popísať, kto je neuropsychológ. 

Slovo neuropsychóg pozostáva z dvoch slov neurológ a psychológ, ale to neznamená, že neuropsychológ je zároveň aj neurológ, aj psychológ. V jednoduchej reči, neuropsychológ sa zaoberá tým, ako funguje ľudský mozog a ako fungovanie ľudského mozgu ovplyvňuje našu psychiku, ale zároveň ako naša psychika a naše myslenie a iné poznávacie procesy ovplyvňujú fungovanie nášho mozgu. Ak by som to mal zhrnúť a zjednodušiť do jednej vety, tak by som povedal, že neuropsychológ je osoba, ktorá sa pri poznaní zaoberá neurologickými, ale aj psychologickými aspektmi.  

Prečo ste sa rozhodli stať práve neuropsychológom? 

Osobne ma vždy fascinovala medicína a po vyštudovaní jednoodborovej psychológie som sa rozhodol pokračovať v ďalšom štúdiu v zahraničí, konkrétne na lekárskej fakulte Karlovej Univerzity. V Prahe som si urobil certifikované špecializačné štúdium v rámci klinickej neuropsychológie dospelých a potom aj v rámci klinickej neuropsychológie detí. Aktuálne sa aj napriek tomu, že nepôsobím v zdravotníctve venujem kognitívnej psychológii, alebo kognitívnej pediatrickej neuropsychológii, čo v jednoduchej reči znamená, nie klinický aspekt, ale poznávací. Zaoberám sa tým, prečo detský mozog funguje tak, ako funguje, prečo mozog dospelých funguje tak, ako funguje a akým spôsobom to ovplyvňuje nielen myslenie, ale aj správanie.  

Ako vaše povolanie vníma vaša rodina a deti? 

Moja manželka bola doteraz na materskej dovolenke s našimi dcérkami, staršia bude mať 5 rokov, mladšia má 3. Obe už navštevujú predškolské zariadenia. Popri starostlivosti o deti manželka končí taktiež štúdium psychológie, takže moju prácu vníma ako povolanie, ktoré mi okrem teórie prináša aj praktické uchopenie. Pri výchove mám teda často možnosť zužitkovať svoje vedomosti, či už psychologické alebo aj neuropsychologické. Práve to „neuro“ – rozšírenie o ten mozog a o tú neurologickú stránku – mi dáva širší diapazón poznania. Takže rodina to vníma pozitívne, sú radi, že sa učím, vzdelávam, a tým mám možnosť lepšie rozumieť ľuďom a našim deťom. 

Je o Vás známe, že psychológii sa venuje aj vaša manželka. Zdieľate rovnaké názory na rôzne témy alebo máte často na veci iný pohľad? 

Vo všeobecnosti si myslím, že sa z hľadiska výchovy dokážeme zhodnúť, to však automaticky neznamená, že sa správame rovnakým výchovným spôsobom smerom k našim dcérkam. Je však pravda, že máme rovnaký postoj, čo sa týka takého všeobecného vnímania, ale samozrejme každý z nás uplatňuje možno iné metódy, iné formy, iné postupy. Je veľa toho, čo máme spoločné, z čoho sa ja osobne veľmi teším, pretože minimálne naše dcérky majú jednotnú výchovu. Ale aby som to možno upresnil, snažíme sa o to, aby mali aj mužskú a ženskú časť, bez rozdielu, či tú mužskú časť výchovy raz zastúpim ja alebo manželka. Uvediem to na príklade: Keď dieťa padne, tak potrebuje, aby jeden z rodičov mal ženský prístup a druhý z rodičov mužský. To znamená, ženský prístup príde, pohladká, upokojí, pomenuje emócie, a ten mužský príde a povie poď hore vstávame, pokračujeme ďalej. Čiže bez rozdielu, či som to ja alebo manželka, snažíme sa zastupovať oba tieto prístupy.  

Človek by si povedal, že psychológ, ktorý radí mnohým ľuďom s rôznymi problémami, má vo svojom osobnom živote všetko upratané a nemá žiadne problémy. Je to tak?  

Nie je to tak, ja to často uvádzam na príklade s cukrom a soľou. Aj cukor a soľ vyzerajú na prvý pohľad ako rovnaké produkty, ale príchuť je odlišná. To znamená, že aj psychológ si miestami prechádza náročným životným obdobím, prežíva všetky emócie tak, ako bežný človek, lebo je to človek, ktorý sa len profesijne venuje určitej oblasti. Samozrejme sú aj u mňa prítomne rôzne emócie, od tých pozitívnych ako radosť, šťastie až po negatívne hnev a niekedy až doslova zlosť, ale sú to úplne prirodzené emócie, ktoré ja osobne vnímam ako bežnú súčasť života ľudí. Takže ak sa pýtate na to, či sa viem so všetkým hneď vyrovnať, tak nie, pracujem na tom a teším sa z toho, že mám možnosť stále sa učiť. 

Pre viac informácií o animovanom seriály JOJO, to vážne?! sledujte náš facebook a instagram.